Rýchlik Zoška–Bratislava

Keďže žijem viac v poľskom Krakowe ako doma v Modre, potešila ma príležitosť zabehnúť si v domácom prostredí 50 kilometrový ultra s názvom Rýchlik Zoška-Bratislava. Tento rok som trocha laboroval so zraneniami, kvôli ktorým som nenastúpil na štart Kamzík-Baba-Kamzík a Nonstop beh NT som odkríval od Ďurkovej v čase cez 7 hodín. Ani Slezský maratón (report čoskoro) mi nevyšiel úplne podľa predstáv a tak som sa tešil, že si napravím chuť na domácich chodníčkoch. 

Hlavným cieľom bolo zabehnúť prvý krát 50km pod 5 hodín a otestovať sa, či dokážem bežať cez 40 km v pretekárskom tempe. V sobotu som sa vyklusal na cca 10km trati a keďže som sa potil ako kôň, prvý krát som si zobral na preteky vestu od Salomonu. Okrem GU gélov som si urobil jeden rožok so šunkou, ktorý som nakoniec niesol úplne zbytočne. Zatejpoval som si kolená, prelepil bradavky a v rámci rozvičky som si zabehol na námestie, kde ma vyzdvihol Slavo Ružek. Na štarte množstvo známych, Cyrila Bohunického som si vypočul už v aute, keďže sme ho videli bežať popri ceste a na jeho veľké šťastie sme ho odviezli na Zošku.

Vyštartovali sme pomerne rezko a na začiatku vytvorili skupinku spolu s Mikim Kérim a Mišom Jakubcom. Ešte pred Čermákom nám Miki ušiel a posledný krát som ho zahliadol tesne pod vrcholom Skalnatej, kde bola prvá samokontrola. Za Skalnatou mi ušiel Mišo, keďže na jeho zbehy sa nechytám, nech robím čo robím. Pred Čmelkom som trocha spomalil, lebo som si uvedomil, že ma čaká ešte dlhá cesta a nemá zmysel odpáliť sa hneď na začiatku. Za sebou som cítil dych niekoľkých bežcov, ale uvedomil som si, že to môžu byť účastníci štafety a tak som to do záverečného stupáku moc nehnal. Z Čmelku som zbehol svižne a 55 minút od štartu som bol na Babe. Po Babu som vypil jednu fľašu s nápojom Nuun a aj keď som mal vo veste pripravené ďalšie, nechcelo sa mi s tým babrať a tak som si namiešal dosť zriedený jonťák. Na občerstvovačke sa prejavil jediný nedostatok vesty – s fľašami sa zle manipuluje, s mokrými rukami sa ťažko otvárajú a je treba dávať pozor pri ich zatváraní.

Za Babou ma dobieha Mišo, ktorý sa zdržal dlhšie na občerstvovačke a na Konských hlavách mi ušiel. Vedel som, že zvykne prepaľovať úvody a tak som sa za ním zbytočne nehnal. Za Konskými to je celé behavé s jedným strmým výšľapom na Somára. A potom doleeeee až do Jura. Kúsok za mnou bežal člen štafety Rado a asi kilometer pred odbočkou do Jura ma dobehol Španiel Ricardo. Dozvedel som sa, že pochádza z ostrova La Palma, kde sa beží Transvulcania! Neuveriteľné, lebo práve tam by som si chcel skúsiť budúci rok zabehať. Za odbočkou dobiehame Miša až do Jura ideme spolu – jeden kilometer dokonca v slušnom tempe 3:50. Na občerstvovačke som si dal kolu a lačno kukal na mastné chleby, ale netušil som, čo mi urobia a tak som ich nechal pre iných hladošov. Štafetový bežec Rado krútil hlavou a nechápal z nášho tempa. Ale tak sa bál, že zablúdi, že išiel úplne na doraz 😉 Za chvíľu sa prirútilo niekoľko bežcov, medzi nimi Erik Hübner, čo ma celkom prekvapilo. Až tak, že som zabudol odbočiť na žltú značku a vybral som sa po odpornej prudkej panelovej ceste s tým, že sa po nej dostanem na správnu trasu. Našťastie som sa nemýlil, ale keď som videl, že končí pred bránou záhradky a nevidel jej pokračovanie, riadne mi zalepilo. Po pekných singláčoch som sa ale prepracoval naspäť, na chvíľu som zahliadol Ricarda a začala sa pre mňa najťažšia časť preteku. Občas som kráčal aj celkom behateľné úseky, široká kamenitá cesta – no nuda a aj v nohách som už mal cez 30 kilometrov. Za Bielym krížom sa síce ide z kopca, ale nuda pokračovala, aj tu som občas kráčal, až pokiaľ ma nedobehol Erik. To ma celkom naštartovalo, zároveň som si uvedomil, že už nie sme ďaleko od Mariánky. Zrazu som ožil a nemal som problém držať tempo pod 5 minút. Na križovatke s červenou sme stretli sympatickú bežkyňu a zahlásil som, že je krásne, keď ženy športujú 🙂

Na občerstvovačke sme stretli Ricarda, ja som sa opäť babral s fľašami, čo využil Erik a opustil občerstvovačku ako prvý (čo sa ukázalo ako rozhodujúce). Hneď za ním vyrazil Ricardo a ja som si povedal, že aspoň jedného z nich musím dobehnúť. Aj keď som mal v nohách 40km, bol som schopný bežať veľa úsekov v stúpaní a pomaly som sa približoval k Erikovi (Ricarda som predbehol po pár minútách). Na Kačíne som sa dostal asi 50 metrov za Erika, stále som cítil, že dokážem pretekať, ale Erik sa obzrel, kopol do vrtule a ukázal mi, že jeho objemy sú o tretinu väčšie ako moje. Akonáhle sa cesta trocha dvihla, ušiel mi a ja som mentálne umrel. Videl som, že za mnou nikto, Erik príliš ďaleko a do 5 hodín to dobehnem aj krokom. Zaradil som teda indiánsky beh, začal si uvedomovať, že už som celkom dobitý. Cesta nad asfaltkou bola nekonečná, ale pomaly som sa plazil do cieľa. Ešte posledná samokontrola a konečne schody do krčmy “U Billa”. Kofola, guľáš, pivo, rozhovory o behu, vítanie ostatných bežcov…

Po Lamačkovom memoriále konečne pretek, na ktorom som sa cítil dobre fyzicky aj psychicky. Posunul som si hranicu, kde ešte dokážem behať a naháňať súperov.  Veľká vďaka organizátorom za krásny a behavý beh, kvalitné občerstvovačky a príjemný výber cieľového miesta. A gratulujem všetkým, ktorí dobehli. Veď 50km je už predsalen ultra 😉

GPS track je TU.

 

Advertisements

2 thoughts on “Rýchlik Zoška–Bratislava

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

w

Connecting to %s