Garmin Ultra Race, Radków, Poľsko

Po nekonečných štyroch mesiacoch, stojím “opatrne optimistický” na štarte pretekov. Boľavá achilovka, priveľa práce, strata motivácie a iné či už objektívne alebo subjektívne príčiny spôsobili, že som vynechal celú letnú sezónu. Od polovice júla som ale spomínané problémy vyriešil a podarilo sa mi absolvovať 2 mesiace kvalitnej prípravy.

Radków leží južne od Wroclawu, na poľsko-českom pohraničí. Kraj tak trocha pánu bohu za chrbtom, úzke cesty a zanedbané domy, zasadené medzi zelenými kopcami a pieskovcovými vežami. Preteky sa odohrávajú v Národnom parku Stolových hôr, na 54 kilmetroch nás čaká 1800 metrov stúpania. Za preteky sú UTMB body a tak očakávam tvrdú poľskú konkurenciu.

img_4474

Na štarte sa okrem jedného prepaľovača nikto neponáhľa a tak sa v štvorkovom tempe ocitám na špici. Nohy sú ľahké, po vyše kilometry vbiehame do tmavého lesa, cesta sa pozvoľne zdvíha. Behavý chodník sa rýchlo mení na stenu so schodami. Prechádzam do chôdze a predbiehajú ma dvaja pretekári. Po prvej stene sa začína široká lesná cesta, kde trocha cítim, že mi chýba pretekárska prax a neviem viac dupnúť na plyn. Na prvej občerstvovačke nestojím, len zhrabnem pár slaných tyčiniek a idem ďalej. Nasledujú singláčové orgie po mäkkom podklade medzi pieskovcovými vežami. Neviem či som v lesných pretekoch zažil niečo také pekné. Radosť z behu mi kazia len traja borci, ktorí sa okolo ženú výrazne rýchlejšie. Jeden z nich dokonca vo five-fingers. Nebudem prezentovať svoj názor na dotyčnú “obuv”, ale riadne ma to nasrdilo. Našťastie sú to poslední predbiehajúci…

V zbehu na 15-tom kilometri sa za mňa zavesí týpek v ružovom tielku a spolu dorazíme do pesimisticky vyzerajúcej dediny. Znamená to, že na ďalších asi 15 kilometrov opustíme národný park a začína sa “agroturistika” po lúkach, dedinách a farmách. Našťastie kilometre ubiehajú rýchlo a ružového týpka som sa striasam v prvom tiahlom stúpaní. Mám slušný náskok a tak som si môžem dovoliť ísť na záchod. Pôvodne som to chcel skúsiť počas behu, ale našťastie som si to rýchlo rozmyslel.

Blíži polovica pretekov, čo je vždy povzdbudzujúce, keď pred sebou zbadám bežca. Cítim sa dobre, poctivo pijem a tlačím do seba gély (GU) a za chvíľu som pri ňom. Nekladie žiaden odpor a rýchlo sa mu vzďaľujem. Na občerstvovačke na 26-om kilometri sa ma pýtajú, ako sa mi páči trať, ja že veľmi, len práve teraz je to trocha nuda. Inak všetko super, počasie (pogoda), organizácia, značenie… Prvý krát tankujem kolu, opäť zhrabnem tyčinky a bežím do mierneho ale dlhého kopca. Ten končí krátkou výživnou stenou, dlhý zbeh, opäť farmy a pach hnoja a ďalšia občerstvovačka, kde prehodím pár slov so slovákom, ktorý mal pôvodne štartovať, no choroba mu to prekazila. Jedného borca vpredu vraj vyplo a mám ho na dosah. O chvíľu ma čaká výbeh na najvyšší bod pretekov, potom ešte jeden “zub” a do cieľa. Až také easy to ale nie je  – stále ma čaká polmaratón. Na začiatku stúpania, na prudkej asfaltke, predbieham “vypnutého” týpka, ktorý neskôr v cieli vysvetľuje kamošom, ako neznáša asfaltky a ako ho tam predbehol “slowaczyk”. No, nebolo to len o asfalte…

Opúšťam asfaltku a čakám, kedy sa to riadne zdvihne, ale stále sa dá bežať. Prebieham okolo postaršieho páru a teta sa ma pýta, že či to naozaj bežíme 53 kilometrov (je to napísané na značení). Ja že áno, radšej dva krát, keďže sa jej to nechce veriť.

Konečne očakávaná stena a “oddych” pri chôdzi. Skoro ako v Tatrách, schody, korene, kamene. Len na rozdiel od Tatier je okolo krásny hustý les. Z totálnej divočiny vybieham na parkovisku, plnom bufetov a – autobusov. Organizátor ma posiela dole schodami, zjavne je to populárne miesto, na vybetónovanom chodníku míňam množstvo turistov, nasledujú ďalšie schody a konečne opúšťam “civilizáciu” dosť náročným a strmým zbehom.

Ešte jeden “zub” a je to za mnou. Stále som schopný behať, aj keď sa už cítim opotrebovaný a hovorím si, že by mi tuším stačil “len” maratón. Nikto pred ani za mnou, ale viem, že nemôžem spomaliť a prestať pretekať. Posledná občerstvovačka, za ňou mierne stúpanie, ktoré by som čerstvý ani nepostrehol, ale nohy majú dosť, cítim hlavne kvadricepsy a triesla. Prekračujem hranicu do Čiech, kde sa za mnou rozbehne bullteriér a keďže mám na riti jazvu do rakúskeho dobermana, beriem do ruky kameň. Našťastie tento sa chcel len hrať…

Nekonečná asfaltka, sem tam stúpanie, síce pred sebou niekoho vidím, ale je ďaleko. Už sa sa mi fakt nechce, ale idem čo to dá – cieľ predsa nemôže byť ďaleko. Od šiesteho kilometra mám na hodinkách asi o kilometer menej ako na značkách, ale na záver sa to nejako zrovnáva. Míňam métu 53km a cieľ stále nikde. Stále som v Čechách, ale tesne za hranicou vidím cieľový areál. Ešte malý okruh okolo nádrže a krátky výbeh do cieľa. Siedme miesto celkovo, môj najoptimistickejší scenár sa naplnil. V kategórii 30-40 som dokonca piaty. Slovenskou poľštinou chválim organizátorov, ktorým sa nedá vytknúť nič – perfektné značenie, ľudia na kritických miestach, občertvovačky. Všetko “super, super, super”, ako hovorím moderátorovi, ktorého pochvala od “slowaczyka” zjavne hreje pri srdci.

Mňa hreje podaný výkon, aj keď rezervy stále mám – v zime chcem zosilnieť (aj nabrať nejaký ten sval) a zrýchliť (intervaly).

Čo sa týka vybavenia, tentokrát som zaexperimentoval a na miesto vesty som mal v rukách dve fľaše a ak sa bude dať, budem to praktizovať častejšie. Nike Wildhorse III ako vždy nesklamali a kompresné návleky Compressport držali moje boľavé nohy pokope. Gély som kombinoval: sladké čokoládové GU a kyslé Agisko.  Jediný problém spôsobil telefón, ktorý som mal v zadu v tričku a odrel ma nad riťou.

Tu je Strava a tu výsledky.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s