Ultrafatra 2020

Keď som pred dvoma rokmi dobehol do cieľa 50 kilometrového preteku v rámci podujatia GGUT z Kalsu do Kaprunu, tušil som, že je to na dlho a možno aj navždy moje posledné ultra. Pár dní pred tým som si kúpil nový karbónový cestný bicykel a už dlhšie som behal v Hokách, ktoré mi vzali aj poslednú radosť z behu. Celý pretek som v sebe akosi nevedel nájsť oheň, ktorý človek potrebuje, aby aspoň v rámci svojich možností skutočne pretekal. Najmä v polovici preteku som sa len tak motal a až na konci som trocha pridal a popredbiehal asi 15 ľudí.

Marec / Apríl 2020
Všetci určite viete, čo sa dialo – pre mňa to znamenalo, že som mal zrazu kopec času. Býval som u rodičov v Modre a smútok po konci vyše 6-ročného vzťahu som zaháňal na bicykli. Okrem toho som stihol dosť dní na lyžiach a keďže sa mi ešte stále nechcelo moc behať, chodil som na svižné túry ponad Modru. Znamenalo to vyše 20 hodinové týždne v pohybe.

Máj 2020
Bicykel som dal do opravy – potreboval som vymeniť súčiastku, na ktorú sa čakalo vyše týždňa a všetky servisy na Slovensku nevedeli, čo skôr. A keďže druhý bicykel som mal stále v Budapešti, nechcel som prísť o nadobudnutú kondíciu, a tak som začal znova behať. Po pár behoch som zistil, že ma to baví a keď som rozhýbal nohy, začal som cítiť, že mám slušnú bežeckú formu. Vzhľadom na situáciu som si nič neplánoval, len som si užíval znovaobjavenú radosť.

Jún 2020
Všetky vyhasnuté ohne sa opäť rozhoreli naplno.

25. júl 2020
Po takmer dvoch rokoch stojím na štarte ultra preteku. Na nohách mám Salomon Sense pro s 4mm dropom a aj keď sú parametre hrozivé, verím si. Možno až príliš. Posledná pusa od Blanky a idem na to. Vybieham za neskorším víťazom (má také isté Sense Pro ako ja), aj keď som si hovoril, že začiatok určite nechcem prepáliť. Na druhej strane, využívam každý úsek, ktorý sa dá behať a aj keď som čakal nižšie tepy, nespomaľujem a idem si svoje. Na Japeň (ktorému v duchu hovorím Jalapeň) ideme prevažne v lese, počasie je super (nie príliš teplo), rozprávam sa s mladým Davidom (skončil tretí), ktorý je o 20 rokov mladší a čoskoro sme na predvrchole. Z neho zbiehame po trávnatých lúkach a ja začínam byť rád, že mám na nohách niečo, čo drží v mokrom teréne. Predbieha ma prvá žena (!) a chalaň v polorozpadnutých Vivo (!!). Pred samotným vrcholom ideme po ostrom hrebeni, z ktorého by som rozhodne nechcel spadnúť. Pred sebou mám Paľa Porubčana, za sebou Erika Hübnera a začínam premýšlať, či som to neprepálil. Zbeh je celkom divoký ale nohy mi ho dovoľujú ísť pekne rýchlo. Na Staré Hory pribieham celý prepotený, cítim sa dobre. Dávam si len melón, dopĺňam jonťák, dostávam pusu a idem na Krížnu. Keď som si čítal reporty z uplynulých ročníkov, celkom tam rezonovala Majerova skala, ktorá sa nachádza cestou na hrebeň. Neviem presne, čo mám čakať, predbieha ma pár ľudí a už na zvážnici cítim, že sa mi trocha zasekáva motor. Keď z nej odbočím na lesný singláč, tuším, že je zle. Neviem, čím to je, takmer v každom preteku ma tieto najstrmšie úseky vedia strašne vytrápiť. Prepadajú ma čierne myšlienky (áno, DNF), lebo ma celkom statočne vypína – na trinástom kilometri! Zaženiem ich pomyslením, čo by na to povedala Blanka a nejako sa dotrepem na vrchol a v nasledujúcom tiahlom stúpaní sa už necítim tak zle. Pomáhajú mi aj povzbudzujúce slová od súperov. Niečo zjem, snažím sa veľa piť a za vrcholom Krížnej prichádza konečne behavý úsek.

Vždy som si myslel, že tie ultra mentálne hry sa ma netýkajú, veď bežím len cca 50 kilometrové preteky, ktoré mám do 5 hodín za sebou. Tentokrát to je ale iné, tuším, že tam môžem byť kľudne aj 8 hodín a ak chcem dokončiť, musím si dávať malé ciele, myslieť pozitívne a používať rôzne barličky, ktoré som doteraz považoval len za dôkazy ľudskej slabosti v knihách a reportoch. Nohy sa pomaly rozbiehajú, pred sebou vidím pár ľudí, ktorých by som snáď esťe mohol ponaháňať, a tak na občerstvovačku na chate pod Borišovom dobieham v celkom dobrom rozpoložení. Keďže sa na kilometri stretávame s proti idúcimi bežcami zisťujem, že mnohí z nich nie sú ďaleko predo mnou, a že ešte mám šancu na slušný výsledok. Viem síce, že ma čaká Ploská, spolu s Rakytovom ju beriem len ako malú prekážku na ceste do cieľa, a keď za sebou cestou na vrchol nechávam Dalibora Dvorštiaka, začínam byť optimista. Na vrchole stretávam menovca Mária Jánoša a kontrolu mi cvaká Matej Oravec. Cestou nadol premýšľam, ako môže vyzerať vrchol 1400m vysokého kopca rovnako ako pole pri Víštuku. Prichádza opať veľa pekných bežeckých kilometrov, užívam si výhľady na okolité aj vzdialené kopce, aj keď jeden z nich je dosť desivý – Rakytov. Našťastie mám zapnutý “race mode” a pred sebou vidím postavičky, ktoré nevyzerajú práve najlepšie. Cestou nahor ma ešte poteší fotograf, ktorý má profi výstroj, a tak viem, že keď nič iné, budem mať aspoň parádne fotky. Na vrchole sa pýtam jedného sediaceho chalaňa, či je ok a on že áno, len má naprd žalúdok, potom vstane a v zbehu ma s ľahkosťou predbehne. Akonáhle sa cesta dvihne, som pred ním a o chvíľu dokonca predbieham aj súpera vo Vivách.

Z Rakytova ma ženie predstava, že na ďalšej občerstvovačke ma bude čakať Blanka. Za strmým zbehom som bol trocha zmätený zo značenia, ale našťastie som sa rýchlo našiel a pred Smrekovicou som ešte pár ľudí popredbiehal. Viem, že až po Malinô Brdo idem najbehavejší úsek, a tak sa snažím bežať aj do miernych kopcov. Na občerstvovačke mám taký servis, že aj guru všetkých supportov Roman Sopka by čumel. Obslúžený som rýchlejšie ako sa nohám chce pokračovať a Blanka ma z občerstvovačky doslova vyháňa. Až po Malinô Brdo sa mi ide parádne, predbieham ďalšieho súpera a na dohľad mám Erika. Len dve veci ma znepokojujú – zbeh zjazdovkou mi jednoznačne hovorí, aké rozbité mám nohy, a keď sa tak rozhliadam okolo seba, vidím, že to Sidorovo môže byť len jeden kopec. A ten nevyzerá vôbec dobre. Blanka ma mala čakať aj na Malinom, ale nie je tam, a tak sa moc nezdržujem, lebo ešte stále je šanca, že by som mohol ponaháňať Erika. Ale to Sidorovo… Ukázalo mi, že s mojimi 800 kilometrami nabehanými tento rok, tam je akosi naviac, motám som sa tam celkom vyflusnutý a na nápad, ponaháňať Erika, môžem rovno zabudnúť. A ani na zbeh už v nádrži moc nemám, hlavne keď sa aj v zbehu nachádza pár stupákov. Keď konečne vybehnem z lesa na lúky nad Ružomberkom, tak sa celkom rozbehnem a aj cez mesto idem v slušnom tempe – som rád, že už sa to končí. Netuším, na ktorom mieste som a vlastne mi to je jedno, chcem si len sadnúť a dať si kofolu.

Nakoniec z toho bolo slušné desiate miesto. Na to, že ešte dva mesiace pred pretekmi som netušil, že sa postavím na štart, som veľmi spokojný. Za opätovnou radosťou z behu a pretekania sú dva dôvody. Prvým je cyklistika, vďaka ktorej som strávil dlhé hodiny v pohybe bez toho, aby som si ničil telo tak, ako pri behu. Zosilneli mi nohy, zlepšila sa vytrvalosť a vyčistila hlava. Vďaka pandémii a sinlge životu som mal konečne dlhý blok konzistentného tréningu, čo sa mi v minulosti nie vždy darilo. Druhý dôvod je priateľka, ktorá tiež behá, a ktorá ma podporuje a motivuje. Deň po Ultrafatre som si dal ráno pred odchodom na dovolenku 50km na bicykli a aj na dovolenke sme okrem výstupov na Prisojnik a Triglav takmer každý deň behali. V minulosti by som aspoň týžden nerobil vôbec nič – teraz viem, že konzistencia je kľúč k úspechu, a že ma čakajú ďalšie preteky.

Ďakujem organizátorom a dobrovoľníkom za super deň v horách.

Tu je záznam na Strave

 

 

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out /  Change )

Google photo

You are commenting using your Google account. Log Out /  Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out /  Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out /  Change )

Connecting to %s